„Keby deti čerpali informácie o vzťahoch rodov vo svete dospelých iba zo svojich učebníc, nemali by ani tušenie o tom, že žijú v krajine, ktorá v ústave garantuje rodovú rovnosť,“ trpko konštatuje na základe analýzy učebníc pre základné školy poľská autorka Anna Golnikowa.
V škole sprostredkúvame deťom okrem explicitného obsahu aj skrytý výchovný a vzdelávací obsah. Tento obsah často posilňuje existujúce rodové stereotypy, najmä rodovú deľbu práce. Ponuka životných ciest pre chlapcov a dievčatá sa značne líši. Rigidné rodové stereotypy sa neobmedzujú len na reklamu ako symbol povrchného konzumu, ale dominujú i v učebniciach, ktoré sú symbolom odovzdávania poznania nasledujúcej generácii.
Pri listovaní v šlabikároch a čítankách pre prvý stupeň základných škôl sa stretávame so stereotypnou deľbou práce v rodine:
Rovnako ako reklama, aj učebnice pripravujú dievčatá na
materskú rolu. Chlapci sú upozorňovaní na rolu otca len
akosi pomimo, popri iných, dôležitejších veciach — napr. popri
motorke a futbale. Chlapec a muž zastupujú v učebniciach
človeka ako takého, sú univerzálnymi reprezentantmi
ľudstva, dievčatá a ženy sú často len neviditeľne zahrnuté —
napr. žiaci znamenajú žiakov aj žiačky. Učebnice prinášajú
predstavu o nezlučiteľnosti obrazu správneho chlapa („Pre chlapa je futbal“) a otca, ktorý zdieľa spoločný svet so
svojimi deťmi. Obraz matky je zasa redukovaný na obraz služobnej,
akoby správna žena bola výlučne matkou a vykonávateľkou
domácich prác (Mám desať pomocníkov). Tieto
obrazy v učebniciach prežili socialistickú emancipáciu
žien a prežívajú stále bez ohľadu na to, že ich aktuálnosť a
platnosť pre celú populáciu Slovenska je prinajmenšom pochybná
(pozri Obraz „správneho muža“ a „správnej ženy“ na
Slovensku). Týmto prístupom sa kóduje strach žien z verejného
priestoru a nekompetentnosť mužov v priestore
súkromnom, čo má následky nielen pre deľbu práce pri starostlivosti
o dieťa a pri domácich prácach, ale aj vo verejnej
sfére.
Ale čo s tým? Učebnice sú predsa dôležitou pomôckou, máme ich vari všetky zahodiť?
Nie, ale môžeme o obrazoch žien a mužov v učebniciach s deťmi hovoriť a porovnávať ich s mnohorakosťou reality. Môžeme sa pokúsiť všímať si stereotypy vo svojom vlastnom prístupe k deťom a k preberanému učivu a usilovať sa o rodovo citlivý prístup. Môžeme využívať „podvratné“ texty, ako napríklad príbeh o odvážnom dievčatku od Daniela Heviera Ako sa Lea nebála leva alebo netradične prerozprávané rozprávky od Jany Juráňovej z knižky Iba baba. Môžeme sa spolu s deťmi učiť kritickému pohľadu na večné a jediné pravdy.