ženskej identity
Herta Naglová–Docekalová
Materstvo má ráz intímnej a stále sa vyvíjajúcej skúsenosti ženy a jej blízkeho okolia, ale je do veľkej miery určované aj spoločnosťou. Byť matkou znamená mať veľmi silné zážitky a emócie týkajúce sa starostlivosti o deti, ich výchovy až do dospelosti, ich sprevádzania po celý život.
Inštitúcia materstva nie je celkom totožná s rodením a starostlivosťou o deti. Je vytváraná predpismi a podmienkami, v rámci ktorých sa uskutočňuje (Richová in: Aspekt 1/1994). Tým, že žena porodí, nemusí sa stať automaticky matkou. Materstvo je sociálny jav a súvisia s ním rôzne ideálne predstavy spoločnosti, ktoré sa môžu meniť.
Sara Ruddicková definuje matku ako osobu, ktorá významnú časť svojho pracovného života venuje starostlivosti o deti a preberá zodpovednosť za ich život. Hoci matkami sú ženy, rodičovskú prax môžu vykonávať obidve pohlavia. Biologické rozdiely medzi ženami a mužmi nie sú dôvodom na to, aby bol jeden rod nadradený vo výchove detí druhému (Ruddicková in: Aspekt 1/1994).
S materstvom je spojených veľa mýtov, s ktorými sa žena konfrontuje, keď sa stáva matkou.
Inšpirované Paulou Caplanovou uvádzame výroky, ktoré sú vžité v povedomí a ktoré predstavujú stereotypné „pravdy“ spojené s materstvom:
Dobrú matku poznať podľa jej perfektného dieťaťa.
Matky sú nekonečným zdrojom napĺňania potrieb dieťaťa.
Matky prirodzene vedia vychovávať deti.
Matky potrebujú rady odborníkov, aby vedeli, ako vychovať zdravé deti.
Matky sa na deti nehnevajú a nemajú voči nim agresívne pocity.
Matky sa podriaďujú otcom.
Matky určujú, ako bude rodinné spolužitie vyzerať a fungovať.
Matky svoje osobné potreby potlačia v prospech detí.
Matka, ktorá ostane so svojimi deťmi dlho doma, duševne zakrpatie a vie hovoriť len o zadočkoch a kašičkách.
Zamestnaná žena malých detí je krkavčia matka.
Určite by sa podobných tvrdení našlo viac, niektoré z nich sú dokonca protichodné, a predsa spolu v spoločnosti existujú. Spoločnosť tým vysiela rozporuplné signály pre ženy, ako majú byť „perfektnými matkami“. Už samotný mýtus „perfektnej matky“ je zaťažujúci a uberá žene priestor na to, aby si vytvorila vlastný spôsob materstva. Spoločnosť kladie na matky vysoké nároky a činí ich zodpovedné prakticky za všetko: za telesné a duševné zdravie detí, za ich správanie, prospech, úspechy alebo nezdary.
„Ja ako matka som na vine, keď moje dieťa na pieskovisku pretiahne kamaráta lopatkou po hlave... a priečne sa správa v autobuse. Niektorí ľudia zostanú pri pohľadoch, iní nahlas udeľujú rady, ako správne vychovávať... všetci to vedia lepšie. Nikto však matke neuľahčí jej úlohy.“ (Cadalbert–Schmidová in: Aspekt 1/1994.)
Mnohé ženy reagujú na prevládajúce predstavy a ideálne obrazy kultúry a zvnútorňujú ich. Je nemožné splniť očakávania spoločnosti už aj preto, že spoločenské normy a názory sú často protichodné — napr. na jednej strane sa hovorí, že matky „vedia“ najlepšie, ako vychovávať deti, na druhej strane matkám každý radí, ako deti vychovávať. Z toho, že žena nespĺňa očakávania spoločnosti (a ani ich nemôže splniť), vznikajú nepríjemné pocity.
[Ešte ako čerstvá matka som išla s dieťaťom na prechádzku. Stretla som staršiu susedku a tá mi radila: „Je zima. Nemali by ste mu dať svetrík?“ O kúsok ďalej som stretla druhú susedu, a tá hovorí: „Je teplo. Mali by ste ho vyzliecť, aby sa nespotil.“]
Húževnatým mýtom je, že kedysi ženy rodili bez pomoci, samy, tak akosi prirodzene a po pôrode išli hneď okopávať roľu („...mať zrodila v poli syna...“ — Sládkovič); aj dojčenie bývalo údajne samozrejmé, ako aj to, že žena hneď „od prírody“ vie, ako byť dobrou mamou. Elisabeth Badinterová vo svojej knihe Materská láska na historických a filozofických materiáloch a dokumentoch z územia Francúzska od 18. storočia sledovala zmeny, akými prechádzala predstava francúzskej spoločnosti o materstve v priebehu vyše dvoch storočí. Dospela k zisteniu, že správanie sa matiek je výrazne ovplyvnené názormi a požiadavkami spoločnosti. Kým v 18. storočí sa parížske deti bežne dávali do opatery dojok na vidieku (čo vo väčšine prípadov znamenalo istú smrť dojčaťa), v 19. storočí sa obraz mení: filozofi, štátnici a vplyvní predstavitelia spoločnosti propagujú ideál starostlivej matky. V dôsledku rodovej deľby práce — ktorá sa takisto prehĺbila v tomto období — to boli ženy, ktoré sa mali odteraz „na plný úväzok“ starať o deti. Postupne sa najmä v rodinách vyššej strednej vrstvy, kde manželky nevykonávali nijakú platenú prácu, šíril a upevňoval ideál matky, ktorá všetok svoj čas a sily obetuje v záujme svojho dieťaťa. Postupne sa ideál „perfektnej matky“ stal záväznou normou pre všetky ženy.
Materstvo a rodičovstvo môže byť pre množstvo žien a mužov zmyslom života, nie je to ale jediná životná cesta. Rozšíreným mýtom je, že materstvo je pre ženu jedinou prirodzenou úlohou v živote. Že nemá predpoklady byť úspešná ešte nejako inak, a hlavne že je pre ňu samozrejmé plne sa „obetovať“ a venovať sa výlučne rodine a deťom. Žena, ktorá sa rozhodne pre inú životnú dráhu, napríklad pre rozvíjanie kariéry bez materstva, sa ocitá pod kritickým okom okolia.
Ako píše Elizabeth Burklerová Amreinová (in: Aspekt 1/1994), pre materstvo je príznačná neustála preťaženosť, a zároveň nevyťaženosť. Preťažené sú osamelé matky, ktoré spoločnosť ponecháva s celou zodpovednosťou za dieťa samy. Preťažené sú ženy, ktoré sa pokúšajú spojiť materstvo s povolaním. Preťažené sú však aj ženy, ktoré sa rozhodli venovať sa len deťom a domácnosti. Opatera a starostlivosť o deti, najmä malé, je veľmi namáhavá a vysiľujúca práca. Keďže otec býva prevažne neprítomný, žena musí byť 24 hodín denne k dispozícii svojmu dieťaťu. Za celý deň nemá ani chvíľku pre seba, a hlavne nemá chvíľu súkromia. Byť 24 hodín k dispozícii je veľmi náročné — každý, kto to zažil, to môže potvrdiť. Z pocitu preťaženosti môžu veľmi ľahko vznikať deštruktívne a agresívne pocity aj voči dieťaťu.
Na druhej strane je však nepretržité súžitie s deťmi aj stálym nevyťažovaním. Na opateru dieťaťa sú potrebné len určité a jednostranné schopnosti, takže mnohé iné schopnosti a zručnosti, napríklad tie, ktoré sú potrebné pre vykonávanie povolania, ostávajú nevyužité. Keď sa určité zručnosti alebo schopnosti dlhšie nevyužívajú, upadajú, a pre ženu je potom ťažké sa vrátiť do zamestnania. Ak žena ostane tri roky doma s dieťaťom, len ťažko nachádza stratenú sebaistotu v pracovnej sfére. Ženy s deťmi sú teda na pracovnom trhu dvojnásobne znevýhodnené: jednak si ťažšie nachádzajú zamestnanie, pretože zamestnávatelia vychádzajú zo vžitej predstavy, že žena s deťmi nemôže podávať také pracovné výkony ako muž, jednak ženy počas rodičovského voľna stratia kontakt s pracoviskom, so svetom platenej práce, prípadne nestíhajú držať krok s dianím vo svojej profesii.
Dilemou práve pre ženy je otázka: Materstvo, alebo kariéra? Muži túto dilemu riešiť väčšinou nemusia, môžu mať oboje naraz. V dôsledku rodovej deľby práce a stereotypných predstáv, ktoré s ňou súvisia, sa žena ocitá v začarovanom kruhu. Ak sa rozhodne pre cestu starostlivej matky, možno získa morálne ocenenie (no jej práca sa zväčša pokladá za niečo celkom samozrejmé), ale jej sociálny a ekonomický status bude nízky. Ak sa rozhodne pre profesiu, alebo cestu skĺbenia kariéry s rodinou, okolie ju zväčša nepodporí, naopak, kritizuje ju, navyše jej plat sa aj tak nevyrovná platu, ktorý by mal na tej istej pozícii muž.
„Preferujem nezávislosť žien v otázke financií, slobody, postupu v kariére a pod. Žena na materskej dovolenke je v mnohých smeroch závislá od manžela, či už finančne, materiálne alebo od jeho ochoty postrážiť deti. Nič nie je horšie ako matka usilujúca sa plniť svoje materské povinnosti, ale zároveň nešťastná, že jej chýba kolektív, zmena, práca a aj iný ako materský život... Viem, že sú i ženy, ktoré chcú byť doma čo najdlhšie, aj to je v poriadku — stačí, ak to má každá z nich v hlave a s manželom zrovnané. Ale ja nie som ten typ ženy, ktorá preferuje domáci full servis a bude sa po rokoch sebaobetovania pýtať, kde ostal jej život.“ (In: Mama a ja)
Jedným z faktorov, ktorý pomáha žene získať istotu vo svojej materskej role, je vzťah ďalších žien k nej. Ani matkami sa nerodíme, ale sa nimi stávame. Učíme sa to od svojej vlastnej matky, od ďalších žien, aj na svojej vlastnej skúsenosti s dieťaťom, a často aj na vlastných chybách.
Každá matka je spočiatku začiatočníčka, „detská matka“, ako píše Clarissa Pinkola Estésová. Má istú predstavu o tom, ako byť matkou, potrebuje však materskú starostlivosť staršej ženy, ktorá ju podporí a pomôže jej pri starostlivosti o deti. Táto rola okrem vlastnej matky bývala zastúpená staršími ženami kmeňa alebo dediny. Dnes je bežné, že je žena na tehotenstvo, rodenie a starostlivosť o dieťa sama (alebo sú dvaja s partnerom), čo ochudobňuje rodinné vzťahy o rozmer širšej komunity a vzťahov so staršou generáciou.
Vo vývine identity mladej ženy je veľmi dôležité, aby cítila podporu starších a skúsenejších žien. Estésová zdôrazňuje dôležitosť vzťahov medzi ženami, či už sú to pokrvné príbuzné, alebo „spriaznené duše“. Hovorí, že žena môže mať viac matiek okrem tej svojej vlastnej. Sú to ženy, ktoré sú pre ňu príkladom, vzorom, autoritou, ktoré ju môžu niečo naučiť, alebo ju podporia a ochránia.
Obohacujúci rozmer vzťahu medzi ženami dokumentuje kniha Marianne Vernyovej a Ursi Jeanovej Zmocnenie sa konfliktu a liečenie žien cez konflikt. Autorky opisujú svoj vzťah ako vzťah dvoch silných žien. Píšu o svojich snoch, o udalostiach, ktoré zažili najmä potom, čo sa rozhodli robiť spoločný projekt. Napätie, ktoré pri spolupráci bežne vzniká, vyvrcholilo konfliktom. Odvážne je, že si boli ochotné tento konflikt priznať a že konflikt nezabránil rozvoju ich vzťahu. Potom, ako sa rozhodli si veci vyjasniť, ich vzťah nadobudol ďalšiu kvalitu. Je to veľmi cenné v kontexte, keď práve ženy majú často strach púšťať sa do konfliktov a veria, že priateľky by si mali vždy rozumieť, a súperivosť alebo negatívne pocity potláčajú. Marianne Vernyová a Ursi Jeanová ukazujú, že pre ženy existuje východisko z tejto pasce a že má zmysel na vzťahoch žien pracovať. Ženy majú niekedy tendenciu vzťahy so ženami podceňovať — priateľka je náhradou, ak ich partner nemá čas. Ale práve vzťah dvoch žien môže byť prínosný a jedna od druhej sa ženy veľa učia.
Autorky píšu aj o vzťahoch žien v rozprávkach, kde sa ukazujú kultúrne korene našich najhlbších postojov voči vzťahom medzi ženami: V rozprávkach sú vzťahy medzi ženami často vystavané hierarchicky alebo je konflikt medzi dvoma ženami popisovaný nepriamo; ženy málokedy dospejú k otvorenému stretu, čo môže mať vplyv na riešenie konfliktov. Silné ženy v rozprávkach sú „dobré čarodejnice“, ktoré zasväcujú mladé dievčatá do ženského života.
Lojalita medzi ženami nie je v našej spoločnosti samozrejmá. Mnohé ženy si uvedomili, že nedostatok vzájomnej lojality zbytočne oslabuje pozíciu žien v spoločnosti. V Taliansku napríklad vznikla feministická skupina, kde sa ženy učia oceňovať autoritu iných žien a vzťahy medzi ženami (Murarová in: Aspekt 1/1994). Dôležitý je tu vzťah k matke, ale aj princíp materskosti, ktorý vôbec nemusí byť viazaný len na pokrvnú matku. Ide o rozvíjanie princípu starostlivosti, lásky a podpory medzi ženami i v samotnej spoločnosti.
Materský princíp, zväčša spájaný so ženami, tak nadobúda ďalší rozmer. Starostlivosť o vlastné deti sa rozširuje za hranice príbuzenstva a stáva sa princípom fungovania vo svete. Materstvo je významnou, ale rozhodne nie jedinou súčasťou identity ženy. Na rozvinutie individuality dievčaťa treba vytvoriť prostredie, kde bude mať reálnu možnosť zvoliť si svoj vlastný spôsob materstva a zvoliť si svoju životnú cestu.